Život Prešova
online
online
Scenárista a dramatik Ivan Bukovčan sa narodil pred 100 rokmi
15.09.2021 Banská Bystrica
Banská
Bystrica/Bratislava 15. septembra (TASR) - V dramatickej tvorbe Ivan
Bukovčan často zobrazoval mravné dilemy človeka a jeho konanie v
rôznych, niekedy až v hraničných situáciách. Bol plodným autorom
filmových scenárov aj divadelných hier.
Od narodenia Ivana Bukovčana, ktorý patrí k výrazným osobnostiam slovenskej kultúry povojnovej generácie, uplynie v stredu 15. septembra 100 rokov.
Ivan Bukovčan sa narodil 15. septembra 1921 v Banskej Bystrici. Študoval na gymnáziu v Prešove a istý čas aj v Prahe, kde sa zoznámil s tvorbou Emila Františka Buriana, Jiřího Voskovca aj Jana Wericha. V rokoch 1940 – 1944 študoval právo na Slovenskej univerzite (dnes Univerzita Komenského) v Bratislave.
Už počas vysokoškolských rokov začal písať články o filmovej tvorbe. Pracoval ako redaktor v Košiciach a v Bratislave, v rokoch 1946-1947 bol parlamentným spravodajcom a šéfredaktorom pobočky denníka Národná obroda v Prahe.
Od roku 1948 pôsobil ako dramaturg Československého štátneho filmu. Navštívil viaceré vojnou zdevastované krajiny v Európe. Napísal knihu reportáží Rozpačitý mier (1948) a neskôr cestopis Kuba bez brady (1963).
Ťažisko jeho profesionálnej tvorby však tvorili divadelné hry a filmové scenáre. Po dramatickom debute - veselohre Surovô drevo (1954), ktorá je poznačená obdobím literárneho schematizmu päťdesiatych rokov minulého storočia -, napísal Bukovčan historickú komédiu Diablova nevesta (1957).
Nasledovali diela, v ktorých autor podnietil čitateľa k rozmýšľaniu o svedomí človeka, ale aj o kolektívnej vine či strachu. Patrí k nim televízny film Pštrosí večierok (1967), pod ktorým je ako režisér podpísaný herec Július Pántik.
V hre Kým kohút nezaspieva (1969) - z ktorej vznikli aj televízne záznamy (1972, 2017) i nové televízne spracovanie (1986) - pyká za zavraždenie nemeckého vojaka desať rukojemníkov. Tí spomedzi seba musia vybrať jedného, ktorý sa obetuje a zachráni tak životy ostatným. Hra o existenciálnych otázkach a o správaní človeka v krajnej situácii, má svoje osobité miesto v dejinách slovenskej literatúry. Triptych s názvom Zvieracia trilógia, kam patria posledné dve spomenuté diela, uzatvára dráma Zažeň vlka (1970).
Ivan Bukovčan napísal aj tragifrašku Slučka pre dvoch alebo Domáca šibenica (1971), či hry ako Prvý deň karnevalu (1972), Luigiho srdce alebo Poprava tupým mečom (1973). V dráme Sneh pod limbou (1974) spracoval komorný príbeh zo Slovenského národného povstania a na sklonku života napísal tragikomédiu Fatamorgána (1975).
Stál pri formovaní slovenskej filmovej scenáristiky. Spomenúť možno snímky Čertova stena (1948), hudobno-tanečný film Rodná zem (1953), či historickú drámu Posledná bosorka (1957). Napísal scenáre v tom čase populárnych komédií Šťastie príde v nedeľu (1958) a Statočný zlodej (1958 - na motívy hry Ivana Stodolu), kde v úlohe Jožka Púčika exceloval Jozef Kroner. Nasledoval dramatický príbeh Skaly a ľudia (1959) zo stavby železničného tunelu. Tri posledné menované filmy režíroval Ján Lacko.
Ivan Bukovčan sa s Vladimírom Mináčom podpísal pod režisérsky debut Stanislava Barabáša - poviedkový vojnový film Pieseň o sivom holubovi (1961). Je tiež autorom scenára k dráme Zvony pre bosých (1965), satire Tango pre medveďa (1966), či ku komédii Zmluva s diablom (1967) o pätici maturantiek, ktoré sa chcú na protest proti rodičom zbaviť poctivosti.
Mimoriadnu popularitu si získal príbeh o priateľstve troch mužov z prostredia tatranskej prírody Medená veža (1970) režiséra Martina Hollého ml. Pred kameru sa v snímke postavili poprední slovenskí herci ako Štefan Kvietik, Ivan Mistrík, Ivan Rajniak, Emília Vášáryová, Július Vašek, Vlado Müller alebo Michal Dočolomanský.
Voľným pokračovaním drámy sú komediálne ladené filmy Orlie pierko (1971) a Stratená dolina (1976, režisérom bol Martin Ťapák).
Zaslúžilý umelec Ivan Bukovčan nebol len činorodým spisovateľom, ale aj nadšeným športovcom. Vo februári 1975 však utrpel počas lyžovačky úraz. Zomrel na infarkt len niekoľko mesiacov po zranení 25. mája 1975 v Bratislave vo veku 53 rokov.
Od narodenia Ivana Bukovčana, ktorý patrí k výrazným osobnostiam slovenskej kultúry povojnovej generácie, uplynie v stredu 15. septembra 100 rokov.
Ivan Bukovčan sa narodil 15. septembra 1921 v Banskej Bystrici. Študoval na gymnáziu v Prešove a istý čas aj v Prahe, kde sa zoznámil s tvorbou Emila Františka Buriana, Jiřího Voskovca aj Jana Wericha. V rokoch 1940 – 1944 študoval právo na Slovenskej univerzite (dnes Univerzita Komenského) v Bratislave.
Už počas vysokoškolských rokov začal písať články o filmovej tvorbe. Pracoval ako redaktor v Košiciach a v Bratislave, v rokoch 1946-1947 bol parlamentným spravodajcom a šéfredaktorom pobočky denníka Národná obroda v Prahe.
Od roku 1948 pôsobil ako dramaturg Československého štátneho filmu. Navštívil viaceré vojnou zdevastované krajiny v Európe. Napísal knihu reportáží Rozpačitý mier (1948) a neskôr cestopis Kuba bez brady (1963).
Ťažisko jeho profesionálnej tvorby však tvorili divadelné hry a filmové scenáre. Po dramatickom debute - veselohre Surovô drevo (1954), ktorá je poznačená obdobím literárneho schematizmu päťdesiatych rokov minulého storočia -, napísal Bukovčan historickú komédiu Diablova nevesta (1957).
Nasledovali diela, v ktorých autor podnietil čitateľa k rozmýšľaniu o svedomí človeka, ale aj o kolektívnej vine či strachu. Patrí k nim televízny film Pštrosí večierok (1967), pod ktorým je ako režisér podpísaný herec Július Pántik.
V hre Kým kohút nezaspieva (1969) - z ktorej vznikli aj televízne záznamy (1972, 2017) i nové televízne spracovanie (1986) - pyká za zavraždenie nemeckého vojaka desať rukojemníkov. Tí spomedzi seba musia vybrať jedného, ktorý sa obetuje a zachráni tak životy ostatným. Hra o existenciálnych otázkach a o správaní človeka v krajnej situácii, má svoje osobité miesto v dejinách slovenskej literatúry. Triptych s názvom Zvieracia trilógia, kam patria posledné dve spomenuté diela, uzatvára dráma Zažeň vlka (1970).
Ivan Bukovčan napísal aj tragifrašku Slučka pre dvoch alebo Domáca šibenica (1971), či hry ako Prvý deň karnevalu (1972), Luigiho srdce alebo Poprava tupým mečom (1973). V dráme Sneh pod limbou (1974) spracoval komorný príbeh zo Slovenského národného povstania a na sklonku života napísal tragikomédiu Fatamorgána (1975).
Stál pri formovaní slovenskej filmovej scenáristiky. Spomenúť možno snímky Čertova stena (1948), hudobno-tanečný film Rodná zem (1953), či historickú drámu Posledná bosorka (1957). Napísal scenáre v tom čase populárnych komédií Šťastie príde v nedeľu (1958) a Statočný zlodej (1958 - na motívy hry Ivana Stodolu), kde v úlohe Jožka Púčika exceloval Jozef Kroner. Nasledoval dramatický príbeh Skaly a ľudia (1959) zo stavby železničného tunelu. Tri posledné menované filmy režíroval Ján Lacko.
Ivan Bukovčan sa s Vladimírom Mináčom podpísal pod režisérsky debut Stanislava Barabáša - poviedkový vojnový film Pieseň o sivom holubovi (1961). Je tiež autorom scenára k dráme Zvony pre bosých (1965), satire Tango pre medveďa (1966), či ku komédii Zmluva s diablom (1967) o pätici maturantiek, ktoré sa chcú na protest proti rodičom zbaviť poctivosti.
Mimoriadnu popularitu si získal príbeh o priateľstve troch mužov z prostredia tatranskej prírody Medená veža (1970) režiséra Martina Hollého ml. Pred kameru sa v snímke postavili poprední slovenskí herci ako Štefan Kvietik, Ivan Mistrík, Ivan Rajniak, Emília Vášáryová, Július Vašek, Vlado Müller alebo Michal Dočolomanský.
Voľným pokračovaním drámy sú komediálne ladené filmy Orlie pierko (1971) a Stratená dolina (1976, režisérom bol Martin Ťapák).
Zaslúžilý umelec Ivan Bukovčan nebol len činorodým spisovateľom, ale aj nadšeným športovcom. Vo februári 1975 však utrpel počas lyžovačky úraz. Zomrel na infarkt len niekoľko mesiacov po zranení 25. mája 1975 v Bratislave vo veku 53 rokov.
www.ZIVOTPO.sk
